Ochrana a lov zveri
Z prvých rokov fungovania Malženickej poľovníckej organizácie sa nezachovala písomná dokumentácia, preto aj údaje o úlovkoch zveri z toho obdobia sú získané iba z rozprávania pamätníkov. Z uvedených zdrojov sa dozvedáme, že poľovníci z Malženíc v rokoch 1944 – 45 nemali takmer žiadny priestor na poľovnícke využitie. Stavy drobnej zveri boli v revíri nízke, na čom mali značný podiel vojnové roky, ale aj krutá zima v rokoch 1941/42. Do toho prišiel všeobecný zákaz lovu malej zveri v roku 1945.
Aj zásluhou poľovníkov sa postupne početné stavy najmä zajacov a jarabíc zvyšovali.
Na fotke:: Poľovačka na jarabice v roku 1958
To umožňovalo, aby sa v päťdesiatich rokoch lovilo v revíri 600-800 zajacov a 1000-1500 jarabíc ročne. Lov bol vykonávaný na spoločných poľovačkách, ale v medziach zákona tiež individuálnym spôsobom. Starostlivosti o zver nebola venovaná taká pozornosť ako dnes, ale okolnosti tej doby to ani nevyžadovali. Zver mala počas celého roku dostatok potravy na malých políčkach, medziach a priekopách, ktoré tiež poskytovali dostatok vody. Iba v zimnom čase pri väčšej snehovej prikrývke poľovníci zabezpečili odhrnutím snehu prístup malej zveri k potrave. Predátorov v revíri bolo v tom čase málo, nakoľko zákon umožňoval loviť tzv. škodlivú pernatú a srstnatú zver. Líška hrdzavá nebola v revíri rozšírená, pretože na poliach bol neustály ruch a ona najmä v čase kladenia mláďat vyhľadáva pokoj. Spestrením činnosti poľovníkov bol lov králika divého, ktorý sa v hojnom počte vyskytoval v Borine a na medzníku v Hložkoch.
V roku 1952 sa v obci založilo JRD, ktoré postupne začalo scelovať parcely roľníkov do väčších celkov. Na novovzniknutých parcelách sa časom udomácnila srnčia zver, ktorá sa tu dovtedy nevyskytovala. Pre zver boli nepriaznivé roky 1962-63 a rok 1965, ktorý je známy rozsiahlymi záplavami najmä juhu Slovenska. Zo zveri sa ako prvá z depresie spamätala jarabica poľná, čo umožnilo, aby sa v rokoch 1967-71 uskutočnili tzv. prieskumné poľovačky, ktorých cieľom bolo zistiť početnosť populácie, pomer pohlavia, prírastok a v neposlednom rade zdravotný stav jarabíc. Následne v rokoch 1972-74, v rámci schválených plánov chovu a lovu bol povolený odstrel jarabíc a dosiahnuté úlovky dávali predpoklad, že sa jarabica adaptovala na nové podmienky. Po tomto počiatočnom entuziazme však veľmi skoro prišlo vytriezvenie, lebo rok 1975 bol posledný, kedy početné stavy jarabíc umožňovali ich lov. Odvtedy až do dnes sa na jarabice v našom revíri nepoľuje a aj napriek tomu sa početné stavy nezvyšujú, ba práve naopak pokles dosiahol najnižšiu možnú úroveň a vidieť kŕdlik jarabíc sa aj v našom revíri stáva raritou. Z nášho pohľadu sa pod túto krutú realitu podpísali najmä tieto faktory:
- v sedemdesiatych rokoch došlo k druhej etape rozvoja družstevníctva, v rámci ktorej sa družstvá zlučovali do ešte väčších celkov. Aj náš chotár sa stal súčasťou megalomanského prezentovaného JRD „Svornosť“ so sídlom v Jaslovských Bohuniciach. Toto družstvo obhospodarovalo niekoľko tisíc hektárov pôdy a tak sa stávalo, že v niektorých rokoch bola v našom chotári úplne nevhodná skladba poľnohospodárskych plodín pre život jarabíc.
Vzhľadom k tomu, že úbytok jarabíc je na území Slovenska globálnou záležitosťou, jeho hlavná príčina spočíva najmä v nástupe chemizácie poľnohospodárstva a rozvoja ťažkej mechanizácie. Z chemizácie považujeme za najškodlivejšie pre zver využívanie priemyselných hnojív, ale najmä pesticídy, z ktorých zvlášť nebezpečne pôsobia insekticídy, teda prostriedky na ničenie hmyzu. Ako je známe, hlavnou potravou najmä mladých jarabičiek je práve hmyz, vyskytujúci sa na poľných plodinách. Jarabice v sebe postupne nakumulovali značné množstvo škodlivých látok, ktoré následne ovplyvňovali ich reprodukčnú schopnosť. V snahe o záchranu jarabíc sme v rokoch 1991-94 v rámci programu revitalizácie jarabice poľnej vypustili do revíru približne 300 ks dvanásť týždňových kurčiat. Táto skutočnosť sa na populácii jarabíc prejavila pozitívne a v roku 1996 sme nadobudli dojem , že v krátkej budúcnosti nám umožní požiadať o ich odstrel. Avšak škrt cez rozpočet nám spôsobila zima na prelome rokov 1996/97, kedy viac ako 120 dní boli polia pod snehovou pokrývkou. Tej zimy snehu nebolo príliš veľa, bol však vplyvom topenia a následného zamŕzania značne zľadovatený, čo sťažovalo jarabičkám prístup k potrave. Najnegatívnejší vplyv na prežitie jarabíc však predstavoval tlak predátorov . Jarabičky boli pre pernatých dravcov na bielej snehovej prikrývke viac ako 100 dní príliš ľahkou korisťou. Zo zdecimovaných kŕdlikov sa dožilo jari iba zopár jedincov. V nasledujúcich rokoch sa poľovníci zamerali na ochranu jarabice poľnej najmä cez zimné obdobie a v súčasnom období odhadujeme, že v našom chotári je 200-250 ks. Jarabíc.
Zajac poľný
Úrodné polia Malženického chotára vytvárali v celej doterajšej histórii veľmi dobré podmienky pre existenciu zajaca poľného. Už starší poľovníci spomínali, že zajac bol oddávna hojne zastúpený v biofaune polí a najmä v zimnom čase boli zaznamenané ohryzom mladých stromčekov nemalé škody v sadoch a záhradách aj v intraviláne obce. Ukazuje sa, že zajac sa dokázal do istej miery prispôsobiť aj veľkoplošnému obhospodarovaniu pôdy ako aj s tým súvisiacej chemizácii. Výkyvy v početnosti populácie sú síce značné, doteraz však nikdy nenadobudli také kritické rozmery ako u jarabíc. Za najúspešnejšie roky v odlove zajacov po roku 1962 považujeme loveckú sezónu rokov 1972-74, kedy sa lovilo viac ako 1300 ks. zajacov ročne. Po tomto období sme zaznamenali značnú medziročnú variabilitu v úlovkoch. Už v roku 1975 MPVŽ SR zakázalo lov zajaca poľného pre nízke stavy vo všetkých revíroch, avšak v nasledujúcich rokoch 1976 – 78 sa stavy stabilizovali natoľko, že sa ročne lovilo asi 600 zajacov. O veľkej reprodukčnej variabilite svedčí aj následný rok 1979, ako aj roky po ňom keď sa úlovky spolu s odchytom pohybovali okolo 200 ks. ročne.
V tom čase sme začali realizovať občerstvenie krvi zajacov, čo v praxi znamená že sme časť živo odchytených zajacov zamenili za zajacov z iných, vzdialenejších revírov. Toto opatrenie spolu s intenzívnou starostlivosťou a ochranou sa pozitívne prejavilo na početnosti zajaca v našom revíri a sme presvedčení, že má kladný vplyv aj na súčasné obdobie. Až na rok 1996, keď sa zajac v našom revíri nelovil, sa jeho ročné úlovky pohybovali od 200 do 440 ks.
V roku 2003 sa v intraviláne obce vyskytol v jednej domácnosti prípad besnoty psa, z tohto dôvodu sme nemohli v katastrálnom území Malženíc realizovať lov zajacov. Uskutočnili sme iba odchyt živých zajacov a len v tej časti revíru, ktorá spadá pod katastrálne územie Trnavy.
Na fotke:: Výrad zajacov po poľovačke v roku 1995
Bažantia zver
Bažantia zver sa v našom revíri začala trvalejšie usídľovať v rokoch 1965 - 1968, kedy sa zaznamenávali i málopočetné úlovky. Pre rozšírenie bažantej zveri boli realizované nákupy dospelých bažantov z bažantnice Voderady a ich vypustenie do revíru, čo malo za následok značné zvýšenie početných stavov bažanta. Kulminácia početných stavov a následne i odchovu bola v rokoch 1977 - 78, kedy sa ulovilo 1085 bažantov, pričom z toho sa odchytilo 200 ks. Začiatkom roku 1979 zasiahol celé územie Slovenska pseudomor hydiny, čo malo za následok radikálne zníženie početných stavov a po roku 1981 sme sa dostali na úroveň rokov 1968 - 70, kedy sa lovilo od 40 do 120 bažantov. Okrem pseudomoru hydiny sa na znížení početných stavov bažantej zveri podpísalo sceľovanie parciel a likvidácia remízok a stromov na poliach JRD Svornosť, čím bažant stratil vhodné životné podmienky a jeho teritórium bolo podstatne obmedzené. Špecifickým bol rok 2003, v ktorom sa veľmi negatívne prejavila príliš horúca jar, ktorá spôsobila, že prírastok bažantov bol veľmi malý z dôvodu prehriatia násad a udusenia plodov počas hniezdenia, nakoľko bolo veľmi sucho a neboli ani rosy.
Srnčia zver
Srnčia zver sa v našom revíri začala vyskytovať pravidelne v rokoch 1963 - 65, pričom od roku 1973 bola už i bonitovaná. K jej rozšíreniu prispelo veľkoplošné hospodárenie, kde vo väčších lánoch zver našla pokoj a pri striedaní poľnohospodárskych kultúr i dostatok potravy. V zimnom období v čase núdze sa pravidelne prikrmovala, čo priaznivo vplývalo na jej početné stavy. Obdobne ako ostatné druhy úžitkovej zveri i srnčia zver zaznamenala výkyvy v početných stavoch, pričom najvyššie početné stavy i úlovky boli v rokoch 1978 - 79. Nepriaznivo na početné stavy srnčej zveri vplýva najmä hustá cestná sieť cez revír, kde ročne zahynie pod kolesami motorových vozidiel 3 -5 kusov srnčej zveri, ďalej kosba viacročných krmovín a v minulosti najmä nočná kosba, kde uhynulo hodne mladých srnčiat. Ďalším negatívnym faktorom sú choroby srnčej zveri, najmä nosohltanová strečkovitosť, ktorú sa snažíme eliminovať podávaním medikovaného krmiva v zimných mesiacoch, čo má priaznivý dopad na fyzickú kondíciu a následne i hmotnosť zveri a v neposlednom rade i na tvorbu parožia. Lov srnčej zveri sa vykonáva výlučne individuálnym spôsobom za využitia vybudovaných posedov, alebo posliedkou.Za toto 60 ročné obdobie boli v našom revíri ulovení i medailoví srnci, čo svedčí o dobrom genofonde a zodpovedajúcej starostlivosti o túto zver. Srnca s najsilnejšou trofejou ohodnotenou na striebornú medailu s počtom CIC bodov 124,53 ulovil Jozef Filo 16.5.1985, bol to štvorročný srnec.Ďalšieho strieborného srnca ulovil Michal Sedlák 26.8.1976, ktorý bol ohodnotený na 119,62 CIC bodu a Miroslav Macko dňa 18.8.2000 s bodovou hodnotou 117,67 CIC bodu.Obaja srnci mali vek 5 rokov. Bronzové trofeje srncov vlastnia Ing. Eliáš Vajči a Pavol Ecker v rokoch 1983, 1992, 1994 a 2003.
Jelenia a diviačia zver
Okrem vyššie uvedených druhov zveri sa v revíri prechodne vyskytuje i jelenia a diviačia zver. Prvý úlovok jeleňa bol zaznamenaný v roku 1980, šťastným strelcom bol Jozef Filo. Jednalo sa o mimoriadny odstrel povolený ONV OPLVH Trnava, nakoľko jeleň bol poranený po zrážke s motorovým vozidlom a zdržiaval sa v poraste kukurice.
Na fotke:: Úlovok jeleňa v našom revíri v roku 1980
Ďalšou prechodnou zverou je zver diviačia, ktorá sa v revíri vyskytuje od marca-apríla až do zberu kukurice v októbri. Podľa vyjadrenia pamätníkov prvé úlovky diviačej zveri zaznamenali Štefan Kossegi a Augustín Potisk koncom šesťdesiatych rokov a od roku 1987 sa takmer každým rokom podarilo uloviť niekoľko kusov diviačej zveri. Najväčšieho diviaka ulovil poľovnícky hospodár Michal Sedlák v roku 1987, ktorý vyvrhnutý vážil v ZHZ Cífer 134 kg.
Na fotke:: Strelec Peter Martinkovič a Pavol Ecker nad uloveným diviakom
Najviac diviakov sa ulovilo v roku 2002, celkom 7 kusov, z toho bol jeden lanštiak a šesť diviačat. Diviačia zver, ktorá rozširuje počet druhov poľovnej zveri nášho revíru, nie je však v revíri s chovom malej zveri žiadúca. Ako všežravec veľmi negatívne pôsobí na stavy malej zveri požieraním prírastku zajacov, plienením hniezd bažantov a jarabíc a nepohrdne ani srnčou zverou.
Tlmenie škodnej zveri
Na fotke:: Členovia PZ Drop s vykopanými líškami v roku 1955
V revíri sa samozrejme vyskytujú aj zástupcovia škodnej zveri, z ktorých pravdepodobne najpočetnejšia je líška hrdzavá. Členovia združenia sa vždy snažili intenzívne túto zver regulovať na prípustnú mieru. Niekoľko krát sme zaznamenali aj výskyt jazveca lesného, ktorý sa nasťahoval do bývalých líščich nôr. Prítomnosť jazveca je skôr sporadická.
Na fotke:: Účastníci tlmenia líšky hrdzavej z roku 1976